JANKO
HRAŠKO

 Ach, keby sme mali aspoň také
maličké dieťatko,
ako je malilinký hrášok.

Ja, mama! 

Ach, ktože dnes
môjmu mužíčkovi
obed zanesie?

To, hovorím, ja, mama! 

Tu som.

Kto je tu?

Nikoho nevidím.

Loading...

Odnesiem tatovi obed.

Loading...

Juj, aký si maličký, ako hrášok. 
Budem ťa volať Janko Hraško.

Loading...

Mama zabalila Jankovi obed pre otca.
Do misky naložila halušky, misku do plachtičky zaviazala.

Misku si Janko dal na chrbát.

Do rúk schytil kanvičku s polievku a lyžicu s vidličkou si hodil na plece.
A tak sa pobral za otcom na pole.

Chlapca nevidno, po chodníku sa rúti čudný sprievod – najprv veľká miska s kanvičkou a za nimi lyžička s vidličkou.

Ide Janko Hraško, ide, smelo si po chodníku vykračuje a do kroku si hvízda.
A tu zrazu – hapčí!
Milému Jankovi Hraškovi sa kýchlo, že až podskočil. Zakopol pri tom o balvan na ceste a šup – bum – bác!

Padal rovno do veľkej hlbočiznej jamy.
To je galiba!

Vysypali sa halušky z misky, vyliala sa aj polievka.
Nestačil sa ani spamätať a už v polievke plávali halušky, Janko aj lyžička s vidličkou.

Bisťu, hádam sa
neutopím v polievke!

Hútal, hútal, až vyhútal.
Vystaval z halušiek veľký most a po ňom sa dostal pekne-krásne z hlbokej jamy von.

Halušky potom povyťahoval z tej jamy lyžičkou, naložil do misky a šiel ďalej za otcom.

Čo teraz?

Idem na pole.

Ty si kto?

Tato, tato, ide obed!

Ja som Váš synáčik, Janko.

Otec si od údivu div oči nevyočil. Miska uháňa sama pomedzi brázdy rovno k nemu.

Po radostnom zvítaní sa otec pustil do obeda.

Polievku mi mama neposlala?

Nie, neposlala.

Tie halušky škrípu.

To, mama, zle pomlela mak.

Tatkovi sa to nezdalo. Ale aj tak začal bez slova jesť halušky. No tie mu začali škrípať a chrapčať a vŕzgať medzi zubami. Just, akoby ich niekto pieskom pocukroval. Janko videl, že otcovi halušky nechutia.
To už tatko vedel, že Janko klame.